Konferencia – Rafael Rafaj: „Systémové rámce a nástroje prevencie a dôsledkov patologického hráčstva“

Výkonný riaditeľ občianskeho združenia Aliancie za čistú hru – Clarify. Zámerom organizácie, ktorú zastupuje, je čistiť a aj vyčistiť prostredie zábavných hier a hazardu od negatívnych nánosov a praktík; vyjasňovať problematiku a pôsobenie zábavného priemyslu tak, aby za sebou zanechával čo najmenšiu sociálnu stopu; prečistiť prostredie od ziskuchtivých podnikateľov, ale aj od ziskuchtivých a patologických hráčov; ozrejmiť, že hazard nie je pre všetkých, že je to predovšetkým „zábavka solventných“, nie nástroj na rýchle zbohatnutie alebo riešenie svojej ekonomickej situácie či sociálneho statusu; v konečnom dôsledku vyčistiť mestá a obce od krčmových nôr, zriediť počet herní a postupne ich preniesť na okraje miest.
“Ďakujem za možnosť vystúpiť, chcem oceniť priestor pre diskusiu a pre rôzne pohľady na túto zložitú problematiku. V občianskom združení sa venujeme predovšetkým regulácii hazardu a iným typom závislostí tak, aby ľudia boli predovšetkým slobodní. Chceme uchovať slobodu nielen pre ľudí, ale aj v spoločnosti, a pri hľadaní riešení. Dúfam, že sa mi to podarí vysvetliť tak, aby to bolo aj správne pochopené. To, čo počúvame, sú predovšetkým osobné tragédie ľudí, ktorí vzhľadom na svoju minulosť, a tie podmienky sú naozaj širokospektrálne, častokrát individuálne, odborníci ich vedia zovšeobecňovať, ale vždy sú to individuálne príbehy. Ako mi na našej odbornej medzinárodnej konferencii, ktorú sme usporiadali v októbri minulého roku pred prijímaním zákona v Národnej rade, povedala jedna terénna psychologička, je to predovšetkým v limbickom odtlačku človeka. Teda niečo, čo je v hlbokej psychológii, a tu môže pomôcť len zmena postojov jednak toho človeka samého, aby hľadal šťastie nie tam a v tom vzrušení, ale tam, kde je to prirodzené: vo svojich koníčkoch, vo svojej rodine, v práci.
My sa v našom občianskom združení pozeráme na problematiku komplexne. V podstate chápeme, že mesto Dolný Kubín má tiež nejaký problém s petíciou, ktorá tu prebehla, prebieha v Bratislave, tiež to pozorne sledujeme, a tento proces speje k definitívnemu riešeniu, ktoré sa veľmi ľahko ponúka, to je k zákazu. Keby som povedal, že niekto je závislý na cukre, a z toho dôvodu je obézny, alebo dostal cukrovku, tak takéto logické riešenie by bolo: uzatvoríme cukrárne a všetky oddelenia, ktoré sú v hypermarketoch, kde sa ponúkajú cukrovinky. To isté môže povedať alkoholik. Prepadol alkoholu a začne viniť predajcov alkoholu alebo krčmy. Neďaleko odtiaľto je Ružomberok a ja si veľmi vážim Andreja Hlinku, tento národný buditeľ v minulosti zakladal tzv. spolky striedmosti. Ale napriek tomu nemôžem súhlasiť s jedným riešením, že v tom čase sme obvinili jednu etnickú menšinu z toho, že ona môže za túto krivdu. Za tú ponuku. Takže aj vzhľadom na moje pôsobenie v parlamente sme sa v našom občianskom združení sústredili predovšetkým na systémové riešenia, pretože v prvom rade, ak odhliadneme individuálneho človeka, že to je moja sloboda, za tú slobodu si nesiem zodpovednosť, to je posolstvo nežnej revolúcie, tak potom tú najväčšiu zodpovednosť má štát, ktorý by mal prijímať také regulačné opatrenia a iné rámce, aby dokázal, predovšetkým na makro rovine, usmerniť akúkoľvek činnosť. Toto odvetvie je od začiatku regulované. Podlieha prísnej kontrole a aj sankciám a ďalším úpravám. Myslím si najskôr, že je to v spôsobe myslenia. Tiež som mal svoje mylné predstavy, keď sme pozývali na našu konferenciu aj ľudí, ktorí práve prevádzkujú tento hazard. Aby si aj oni na mieste vypočuli rôzne názory odborníkov z domácej aj zahraničnej scény, že prídu nejakí holohlaví a s hrubými krkmi a s nejakými gorilami, takže chápem, že sú rôzne predpojatosti v myslení.
Ako vyštudovaný novinár sa venujem problematike médií a predovšetkým zobrazovaniu mediálneho násilia. Sú rôzne štatistiky o frekvencii rôznych vrážd, násilných brutálnych činov v takzvaných akčných filmoch alebo thrilleroch. Tiež som si myslel, že sa tomu treba venovať, treba to obmedziť viac, než len piktogramom vekovej vhodnosti pozerania podľa mňa stále nevhodného obsahu. A teraz to prepojím s ďalším predpokladom, alebo tézou, že hraniu násilných videohier sa venujú hlavne deti. My tu hovoríme hlavne o dospelých, ale bol by som rád, keby sme sa zamerali aj na tých budúcich problémových. Ja keď venčím ráno psa, tak vidím, ako idú deti do školy a prváčikovia – druháčikovia nepozerajú na cestu, ale pozerajú do svojho mobilu a počujete aj zvuky, oni hrajú tie svoje videohry. Takže nám tu vlastne vyrastá nová, nielen digitálne znalostná, ale už aj na takéto typy hier navyknutá generácia. Až som narazil na dlhodobý štvorročný výskum vysokej školy v Hannoveri s ľuďmi, ktorí dlhodobo hrali násilné hry, kde sa strieľa, vraždí, a kde ste vy tým aktérom a vťahuje vás to do hry páchať virtuálne násilie. Myslíme si, že ten človek bude viac znecitlivený voči ostatným, nebude pociťovať súcit alebo empatiu k niektorým normálnym. prejavom ľudskej činnosti. Tento výskum to v podstate vyvrátil a dokonca ani nie anketami, ani nie pohovormi, ale priamo sledovaním príslušných centier v mozgu. Považoval som si za dôležité povedať, že najdôležitejší je náš spôsob myslenia a prístup k problematike.
Keď vám príde neohlásená návšteva, veľmi ľahko zametiete špinu pod koberec. To ale neznamená, že ona tam nie je, ona len nie je na tom koberci. Ona tam zostáva. Čiže aby sme nepodľahli takýmto ľahkým riešeniam, ktoré síce môžu byť istou pomocou, pretože podnetnosť, veľká frekvencia herní, ich nasýtenosť na Slovensku dosiahla neúnosnú mieru a zdá sa, že trh nevie túto situáciu prirodzene vyriešiť. To znamená, že ak je niečoho nadbytok, malo by sa prirodzene začať toto prostredie redukovať. Takže z tej trojice na jednej strane máme prohibíciu, zákazy, tu sa zdôrazňuje ochrana jednotlivca. Na ďalšej strane máme liberalizáciu, tam sa zasa zdôrazňuje sloboda podnikania. A niekde v strede je adresná, rozumná regulácia, vrátane regulácie štátu. Toto je naša zlatá stredná cesta. Pretože keď si pozriete, najfrekventovanejším slovom za minulý rok je extrémizmus. Všetci sme nejakým spôsobom náchylní na zaujatie extrémneho alebo hraničného priestoru alebo postoja, v podstate keď si dlhodobo pozrieme našu históriu, striedame jednu totalitu druhou, ktorá je na opačnom konci a potom sa vraciame zase k podobným iným riešeniam.
Takže prisúdil by som hlavnú zodpovednosť štátu, ktorý dlhodobo nechal túto problematiku len tak.
Prvý zákon vznikol už v roku 1990, vznikol vôbec medzi prvými zákonmi, pod číslom 194. Keď si uvedomíme, že občianske združenia sú registrované pod číslom 85, tak asi vidíte tú prioritu. A mal z pohľadu súčasného zákona jediné plus, a to, že samospráve určoval, na čo má použiť prostriedky, vybrané z prevádzkovania hazardných hier. A to bolo, citujem, „iba na financovanie školstva, na podporu mládeže, telovýchovné, športové, zdravotné, kultúrne a environmentálne použitie“. Nič viac, žiadne sanovanie nejakých chodníkov alebo čohokoľvek iného. A táto istá povinnosť bola aj pre štát. Problém je v tom, že štát sa správa nemorálne v tom, že vyberie množstvo prostriedkov, cca 200 mil. EUR, a nikto nevie, kde sa tieto prostriedky použijú. Tu občianske združenia musia pracovať na báze dobrovoľnosti, vrátane starostlivosti, o ktorej hovorili kolegyne z Prešova, alebo sa nevytvára napríklad fond na podporu takých prípadov, aké sme tu teraz osobne počuli. Tie peniaze sa jednoducho použijú na čokoľvek iné.
Ďalším nie celkom morálnym prístupom štátu je, že prevádzkuje monopol. Takzvaná národná lotériová spoločnosť Tipos je jediná, a de facto to takto aj v novele zákona ostalo. Online hry, o ktorých sme tu počuli, sú naozaj väčším rizikom, ako kamenné prevádzky. Nielen kvôli tým deťom, ktoré už dorastajú do návykov hrania elektronickej rulety nie vo fyzickej, tmavej miestnosti, ale vo svojom mobile. Takže štátna lotériová spoločnosť Tipos prevádzkuje takisto ponuky na každej pošte, tiež to tu bolo spomenuté. Ja prídem ráno platiť šek, a tam je obrovské okienko, kde je len malý priezor, a všade okolo vidím losy. „Vyhraj 35 000“, „Zahraj si“, „Šťastná sedmička“, a tak ďalej. A potom sú tu tí dôchodcovia, o ktorých tu tiež bolo povedané, že takýmto spôsobom sa vlastne vťahujú do hry. Alebo dostanete tzv. nevyžiadanú ponuku. Otvoril som si tu SMS z čísla 987, prevádzkuje to jedna súkromná televízia. Oznamujú mi: „Dnes zadarmo. Hraj o 103 tis. EUR… A zaplať viac, aby si mal väčšiu šancu.“ A cena je… dokonca ani nič nezaplatím, predtým to stálo 2 eurá. Viete, čo je to 103 tis. EUR pre priemerného človeka, ktorý žije z cca 500 – 700 EUR? Koľkokrát on pošle tú SMS na audiotextové číslo, o ktorom si myslí, že je zadarmo, alebo za tie 2 eurá? Vrátim sa k štátnej spoločnosti Tipos. Neviem si predstaviť, ako môže štát prevádzkovať tzv. tvrdý hazard, lebo ono sa to delí na tzv. mäkký a tvrdý hazard ako drogy sa delia na tzv. mäkké a tvrdé, ale v konečnom dôsledku podľa intenzity a množstva sa raz dostanete na tú hranu. Čiže keby ste si klikli trebárs na elektronickú ruletu, o ktorej hovoril pán, tak štátna lotériová spoločnosť vám ponúka 350,- EUR grátis štartovné z našich peňazí, z našich daní. Nedávno som sa dočítal, že dokonca darovala 500 tis. EUR jednej nadácii na riešenie integrácie migrantov na Slovensku. Ja si myslím, že migrantov máme na Slovensku podstatne menej ako gamblerov, vrátane toho čísla 1 %, o ktorom tu dnes hovoríme.
Chcel by som ale zdôrazniť, napriek tomu, že si vážim tie osobné postoje, ktoré sa prezentujú, aj ako expolitik, že Slovenská republika sa riadi ústavou, a my by sme sa ňou tiež mali riadiť. To znamená, nepodliehať podľa článku 1 nijakej ideológii ani náboženstvu. Toto sú naše vlastné presvedčenia, a preto by sme nemali nijako vnucovať, či už ako politické strany, či už ako spolky alebo individuality nijaké riešenia, ktoré by vychádzali z ideologického alebo náboženského presvedčenia. A tak isto, to sa týka napríklad samosprávy, ale aj niektorých orgánov štátneho dozoru, štátne orgány podľa článku 2 môžu konať iba na základe ústavy a iba v medziach, ktoré sú im vymedzené. Takže nemôže dôjsť, tak ako v Bratislave, k tej fraške a k tomu chaosu, ktorý teraz. vidíme, že niekto zanedbal časové postupnosti na prerokovanie petície, ktorá je jednoznačne 30 dní, v mimoriadnom prípade 60 dní. Ak to nestihne primátor, alebo jeho podriadení, má smolu. Jednoducho je to ignorovanie tých 136 tis. podpisov možno nie tými poslancami, ale tým, kto mal takúto povinnosť, čiže toto je možno tiež do diskusie názor priamo z právnej stránky. Chcem hovoriť skôr o tých možnostiach alebo rámcoch, ktoré práve vyplývajú zo zákona.
Preto sme sa aj ako občianske združenie veľmi intenzívne zaujímali o prípravu legislatívy a dúfali sme, že zákon č. 171 z roku 2005, teda už ten druhý v poradí, ktorý sa už len novelizuje, bude naozaj kvalitný. Bolo to vynútené rozhodnutie na tlak Európskej komisie predovšetkým na ochranu zraniteľných skupín, predovšetkým mládeže, pretože v západnej Európe je veľmi rozšírené online hranie. Aj k tomu sa dostaneme.
Čo môžem povedať za nás, sme radi, že sa sčasti naplnila a osvojili si našu koncepciu redukcií. To znamená, ak tu padlo, že zmizne možnosť prevádzkovať maximálne 2 automaty v pohostinstvách, tak chcem povedať, že dosť veľkú váhu má na tom práve naše občianske združenie. Samozrejme, v zákone sú ešte dôležité doby účinnosti, kedy nabehnú. Ale myslím, že aj tam oproti plánom oproti roku 2019 niektoré sa podarilo skrátiť už na 1. január 2018.
Čiže už tu máme veľkú pomoc, ktorú uvítajú aj tí problémoví, sociálne odkázaní a motivovaní ľudia, predovšetkým, ako sme tu počuli, z rómskych osád. Našou druhou predstavou bolo, keďže to nedokázal trh, tak poďme na to cez legislatívu, redukovať, odstrániť tú zahustenosť, ktorá tu je. Vy ste povedali, že v Dolnom Kubíne máte asi sedem, v Bratislave ich je okolo tristo, a to sa dá urobiť opatrením, ktoré my sme žiadali, a to zvýšiť minimálne kvórum. Väčšinou sú to takí tí príštipkári, ktorí si mohli prevádzkovať 5 automatov, teraz je to 12 automatov. Som prekvapený, lebo pôvodný návrh išiel na 15 a bolo nám garantované, že „pod pätnástku nejdeme“, citujem. Zrazu je to 12. Keby vás zaujímalo, koľko sme my požadovali, tak vám poviem, že naša predstava bola od 35 do 50 automatov. Keď na to nemáš, tak to zameň. Štát mohol urobiť takéto gesto a povedať jednoducho áno, transformujete sa, alebo nie. Potom sme prišli s návrhom, ktorý sme poslali každému poslancovi opakovane, asi trikrát. Komunikovali sme prakticky so všetkými, až po premiéra. A tam mi bolo povedané, že nie je reálne presadiť ďalšiu požiadavku, že aby platilo, že na jednu herňu jeden prevádzkovateľ, čiže jedna licencia na herňu. Takže len aby ste vedeli, že ako ťažko sa presadzujú veci v legislatíve. A ja si myslím, že občania by mali predovšetkým konať tlakom na legislatívu a brať aj skúsenosti z okolitých štátov. Pretože práve na konferencii, ktorú sme v októbri robili, sme mali hosťa z Dánska, ktorý bol poradcom vlády a bol aj štátnym regulátorom v oblasti online hazardných hier.
Práve hostia z Česka nás varovali pred cestou plošných zákazov. Oni majú problém s nelegálnymi čiernymi herňami. Stretol som sa s názorom, že od toho je tu polícia. Pani Šostáková povedala, že v Sabinove je tu prípad čiernej herne, a nevedia si s tým niekoľko rokov poradiť. Z Poľska už vozia lacné kvízomaty. Vraj ich výrobná cena je 50,- EUR. Prevádzkujú to podobne ako pri prohibícii alkoholu v Spojených štátoch ako súkromné kluby, kde polícia má sťažený prístup. A týchto prístrojov je údajne 4 tisíc. Takže to je tá špina na tom koberci, čo s ňou spravíme? Buď ju zametieme veľmi ľahko pod koberec a budeme sa tváriť, že klient alebo gambler alebo hosť to nevidí, alebo zoberieme ten vysávač, ten systémový nástroj, a povieme nie, tú špinu poriadne povysávame. Pretože vždy platí, že organizovaný zločin má predstih pred políciou a pred represiou. Žiaľbohu, je to tak.
Posledná oblasť, na ktorú chcem poukázať z tej legislatívnej stránky, je legislatíva Európskej únie, keďže sme členom tohto zoskupenia. Oblasť hazardu nie je regulovaným biznisom alebo podnikaním, je to ponechané na národnú legislatívu, aj keď sú tam dve smernice o elektronickom obchode a smernica o službách, kde sa musia plniť isté regule a podmienky. Hovorím o tom preto, lebo práve v Čechách od 1. januára uvoľnili online trh, pretože si uvedomili, že zrejme lepšie je to legalizovať, mať to pod kontrolou s prísnymi vstupmi, dátami cez občiansky preukaz, overovanie totožnosti cez ďalšie dva identifikačné údaje, blokácia osôb pod 18 rokov atď. Slovensko sa naďalej tvári, že nie je prístup na online. Keby ste si tu zapli hocikto mobil, a naťukáte si tam nejaké bwin alebo niečo podobné, dáte 1 euro a hráte. Áno, v zákone sa hovorí, účinnosť bude neskôr, že sa budú blokovať tzv. nelegálni poskytovatelia internetu. Tu by som chcel použiť údaje z tzv. Zelenej knihy Európskej komisie, ktorá bola prijatá v roku 2011, a do ktorej niektoré dáta zbierali ešte, žiaľbohu, v roku 2008. Takže pokiaľ ide o online služby hazardných hier, poskytované sú hlavne cez internet, mobily a cez tzv. inteligentnú televíziu. V roku 2003, ešte v dobe kamennej, keď tak môžem povedať, bol 4,8 mld. EUR, v roku 2012 to už bolo 7,32 mld. EUR a očakávané zvýšenie bolo 152%. Pri televízii a internete 415% nárast, pri mobiloch najviac, 450% nárast hrania online hier aj vrátane stávok. Takže pokiaľ chceme naozaj pomáhať tým ľuďom, musíme to riešiť komplexne, teda vrátane nelegálnych činností a vrátane pololegálnych alebo digitálne veľmi ľahko dostupných online služieb. Tento trh je, samozrejme, veľmi lákavý. Ročné príjmy v roku 2008 boli 6,16 mld. EUR, to je polovica štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. V rámci 16 krajín Európskej únie, ktoré majú povolenú činnosť na online hazard, medziročný nárast vždy išiel hore o 7,5%. A v roku 2008 príjmy dosahovali 75,9 mld. EUR. Za týmto stoja nadnárodné monopoly, v našom prípade by sme mohli hovoriť o finančných skupinách, ktoré zrejme majú záujem dostať sa na tento trh na Slovensku. V jednom týždenníku, ktorý patrí tejto nemenovanej finančnej skupine, už bol veľký rozhovor a dokonca predpovedali, že vraj už majú informácie, že vláda ide v dohľadnej dobe otvoriť zákon, ktorý len teraz od januára vstúpil do platnosti a liberalizovať tento online trh. To, čo je rizikové, to je ten údaj zo Zelenej knihy, ktorý hovorí, že online hazard ponúka 14 823 webových stránok, z ktorých je 85% nelegálnych. Čiže to číslo, ktoré sme hovorili, tých 75 miliárd, vieme vyrátať len z tých 15%.
Takže keď som si položil otázku, keď nerozumiem, čo je za tým, keď použijem najskôr logiku, skúsenosti, pretože múdry človek sa učí na skúsenostiach, čo je za tým, že niektoré skupiny tak zarputilo pretláčajú zákaz, napríklad tu v Dolnom Kubíne, no tak prejdú možno do Žiliny. Teraz čo bude robiť Žilina s tým? A keď sa mu nebude chcieť cestovať, no tak pôjde na ten online. V Poľsku máte zákaz interrupcií, ale to neznamená, že Poľky nevykonávajú túto smutnú činnosť, existuje potratová turistika, už boli prípady aj na severe Slovenska. Čiže chcem len povedať, aby všetci tí, ktorí sa o túto problematiku zaujímajú, aby to riešili skôr komplexne a pýtali sme sa tiež, čo môže byť za tým. Nesledujem zatiaľ prípady v iných mestách, ako je vaše, ale vy ste jedna výnimka, že robíte k tomu verejnú diskusiu, kde dáte priestor všetkým možným otázkam. Ten proces za plošný zákaz alebo prohibíciu, ani médiá, nemajú o takúto diskusiu záujem. Všimol som si, že podľa pôvodnej pozvánky tu mal byť generálny riaditeľ sekcie (ministerstva financií), ale z nejakých dôvodov neprišiel. Sľúbil sa aj nám na tú konferenciu z októbra, ale tiež neprišiel. Čiže ako keby aj ministerstvo sa bránilo takejto diskusii, a chápeme, že nemôže to ostať len na riešení samosprávy, lebo potom sa prijímajú také riešenia, že keď nám nepomôže štát s legislatívou, potom jedinú možnosť, ktorú máme, no dobre, zakážme to. Takže pokiaľ chceme, aby bolo čo najmenej reálne ľudí, ktorí sú závislí, mali by sme využívať všetky možné spôsoby, a vidieť to aj v nadhľade. Tým, že tento trend nie je len v Európskej únii, ale návšteva toho online, a nielen toho štátneho, má dramatický rast, takže my možno vyriešime problém v tzv. kamenných prevádzkach, ale tí ľudia sa presunú inam. Teraz čo, urobím to ako japonská opica, že si zakryjem oči a poviem, že bubák neexistuje, nebojím sa? Keď on tam bude, v tom virtuálnom, digitálnom prostredí? Takže tu vidím jediné riziko, aby sme sa v spoločnosti nespoliehali, že toto je definitívne riešenie. Lebo jeden politik už prišiel v Európe s definitívnym riešením a nedopadlo to veľmi dobre.
Druhá problémová oblasť je, ja som prešiel z politiky do občianskeho sektora. Dnes mám pocit, že veľa občianskych aktivistov jednoducho to robia preto, aby sa zviditeľnili a dostali sa do vysokej politiky. A sú také príklady, nielen viceprimátor Brna, Matěj Hollan, ktorý mal iniciatívu „Žít Brno“ a zakážme hracie automaty. Teraz je situácia taká, že práve najväčšia mestská časť v centre Brna ide povoliť na konkrétnych dvoch uliciach v centre kasína. Pri Brne vznikajú mestečká s hazardom, kde vozia kyvadlovou dopravou priamo z Brna ľudí, to je niečo nepredstaviteľné. A čo je zaujímavé, práve poslanci od Matěja Hollana podporili túto výnimku, aby na konkrétnych miestach v centre Brna mohli vzniknúť takéto kasína. Máme aj my takéto príklady poslancov Národnej rady, ktorí sa veľmi silno angažovali a na tejto téme hazardu sa zviezli. Tiež by som poprosil, keby sme dokázali odlišovať ten zámer a úprimnosť konania od populistického využívania témy, pretože za tým sú konkrétne osudy, konkrétni ľudia, a mali by byť za tým aj konkrétne riešenia a nastavenia, ktoré sú predovšetkým efektívne. A tomuto sa venujeme aj my v našom občianskom združení a preto presadzujeme práve takéto transparentné, overiteľné, kontrolovateľné riešenia tak, aby sme minimalizovali ten počet ľudí, čo chodí či už na Prednú Horu, alebo do iných stacionárov. Keď sme hovorili, že tieto závislosti spolu súvisia, pri jednej prezentácii ma napadlo, že ten človek začínal s inou činnosťou, s drogami, a do hazardu vkĺzol len preto, aby si na tie drogy dokázal zarobiť.
Takže budem končiť tým, že bude treba vyvíjať tlak nielen na samosprávu a štát ako taký, ale aj na systémové riešenia. Ak je problémom limbický odtlačok a človek nepociťuje šťastie, nemá oporu v rodine, skúša adrenalín, alebo vzrušenie a hrá, tak časť viny nesieme my všetci, ktorí sme v okolí toho človeka, či už priamo alebo nepriamo, priateľsky bližšie alebo nie. Pokiaľ je podnetom zlepšenie finančnej situácie, ľahký zárobok, tak to proste skúsim, zahrám si, a idem zaplatiť šeky, alebo niečo podobné, to je zasa chyba sociálnej politiky štátu. Jednoducho zvyšovať minimálnu mzdu, zamestnanosť, odstraňovať regionálne rozdiely, no a tých problémových našich spoluobčanov poslať k lopate, nie do herní, ktoré navštevujú.
(foto T. Szmrecsányi)
Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedIn